Veľryby majú vlastné hlasy

Veľryby žijú v prostredí, kde môže byť zvuk dôležitejší než zrak. V tmavých alebo zakalených vodách im hlasové prejavy pomáhajú zostať v kontakte, nájsť potravu a koordinovať sa medzi sebou.

Vedci teraz používajú podvodné mikrofóny, drony a umelú inteligenciu na podrobnejšie skúmanie týchto zvukov a výsledky menia spôsob, akým premýšľame o komunikácii zvierat.

Belugy sa učia komunikovať

Belugy patria medzi najhlasnejšie veľryby a vydávajú cvakanie, pískanie, prenikavé zvuky a trilky. Ich hlasové prejavy sú obzvlášť dôležité v arktických vodách, kde môže byť viditeľnosť mimoriadne obmedzená.

Výskum vedený odborníčkou na veľryby Valeriou Vergarou naznačuje, že mladé belugy nezačínajú svoj život s úplne vyvinutým systémom komunikácie. Rovnako ako ľudské deti strávia roky učením sa, ako efektívne používať zvuky. Mláďatá skúšajú rôzne hlasové prejavy a postupne si vytvárajú širší a prepracovanejší repertoár.

Jeden z prvých zvukov, ktoré sa naučia, funguje podobne ako individuálny identifikátor. Hlasové prejavy mladých belúh však dosahujú oveľa kratšie vzdialenosti než prejavy dospelých jedincov. To znamená, že hluk z lodí môže matkám a mláďatám sťažiť vzájomné počutie, najmä vo veľkých skupinách.

Toto zistenie má praktické dôsledky. V Kanade už výskum komunikácie belúh prispel k obmedzeniam lodnej dopravy v dôležitých oblastiach, kde sa zhromažďujú.

Veľryby majú aj nárečia

Mnohé populácie veľrýb používajú charakteristické zvukové vzorce, ktoré sa učia od ostatných. Tieto rozdiely môžu fungovať takmer ako regionálne nárečia. Vedci tiež zistili, že hlasové tradície môžu súvisieť s ďalším správaním vrátane migračných trás a spôsobov získavania potravy.

Vráskavce dlhoplutvé poskytujú jeden z najjasnejších príkladov. Samce spievajú dlhé, štruktúrované piesne zložené z opakujúcich sa fráz a motívov. Tieto piesne sa časom menia a celé populácie môžu preberať nové verzie od susedných skupín.

Je pozoruhodné, že nová pieseň sa môže šíriť na obrovské vzdialenosti a postupne prechádzať medzi populáciami, až kým veľké množstvo veľrýb v podstate nespieva rovnakú aktualizovanú verziu.

Skupiny veľrýb majú vlastnú identitu

Niektoré hlboko sa potápajúce veľryby komunikujú pomocou charakteristických vzorcov cvakania, ktoré sú známe ako kódy. Rôzne sociálne skupiny alebo klany zdieľajú konkrétne kombinácie týchto zvukov. Vedci identifikovali špecifické kódy, ktoré sú silne spojené s jednotlivými klanmi, vďaka čomu sú užitočné pri rozlišovaní rôznych populácií.

Tieto akustické podpisy môžu vedcom pomôcť pochopiť aj to, kam sa konkrétne skupiny presúvajú a či ich správanie spôsobuje, že sú obzvlášť zraniteľné voči zmenám životného prostredia. Keďže tieto veľryby žijú vo veľmi sociálnych spoločenstvách, ich hlasové prejavy zrejme zohrávajú dôležitú úlohu pri udržiavaní vzťahov a skupinovej identity.

Umelá inteligencia načúva

Jedným z najambicióznejších projektov v tejto oblasti je Project CETI, ktorý využíva strojové učenie na analýzu zložitej komunikácie veľrýb. Skúmaním obrovského množstva zaznamenaných cvaknutí vedci hľadajú opakujúce sa štruktúry, zmeny rytmu a vzorce, ktoré môžu súvisieť s konkrétnymi situáciami.

Niektoré zistenia naznačujú, že veľryby menia určité prvky svojich hlasových prejavov, keď sú nablízku lode. Ďalší výskum odhalil prekvapivo zložité akustické štruktúry, ktoré spochybňujú jednoduché predstavy o tom, ako funguje komunikácia zvierat.

Vedci zostávajú opatrní pri označovaní komunikácie veľrýb za jazyk v ľudskom zmysle. Podobnosť automaticky neznamená rovnocennosť.

Najprv pochopiť, až potom hovoriť

Konečným cieľom nemusí byť nevyhnutne viesť rozhovory s veľrybami. Experimenty s prehrávaním, pri ktorých sa zaznamenané hlasové prejavy vysielajú späť zvieratám, môžu narušiť ich prirodzené správanie a spôsobiť stres. Z tohto dôvodu mnohí vedci tvrdia, že pozorné pozorovanie a načúvanie sú cennejšie než snaha vynútiť si interakciu.

Informácie získané zo zvukov veľrýb už teraz môžu vedcom pomôcť identifikovať populácie, odhaliť zmeny v správaní a pochopiť, ako hluk spôsobený ľudskou činnosťou ovplyvňuje sociálne interakcie.

Najprv pochopiť, až potom hovoriť

Konečným cieľom nemusí byť nevyhnutne viesť rozhovory s veľrybami. Experimenty s prehrávaním, pri ktorých sa zaznamenané hlasové prejavy vysielajú späť zvieratám, môžu narušiť ich prirodzené správanie a spôsobiť stres. Z tohto dôvodu mnohí vedci tvrdia, že pozorné pozorovanie a načúvanie sú cennejšie než snaha vynútiť si interakciu.

Informácie získané zo zvukov veľrýb už teraz môžu vedcom pomôcť identifikovať populácie, odhaliť zmeny v správaní a pochopiť, ako hluk spôsobený ľudskou činnosťou ovplyvňuje sociálne interakcie.

Komunikácia veľrýb nám možno jedného dňa pomôže lepšie pochopiť jazyk, kultúru a sociálne učenie. Ešte bezprostrednejšie však ponúka účinný nástroj na ochranu prírody.

Ak pochopíme, ako veľryby závisia od zvuku, vedci môžu vytvoriť ochranné opatrenia, ktoré budú lepšie zodpovedať skutočným potrebám týchto zvierat, a tým urobiť oceány bezpečnejšími pre niektorých z ich najsociálnejších obyvateľov.