Gepard, ktorý ním nebol

Desiatky rokov bol vyhynutý predátor Miracinonyx trumani všeobecne známy ako americký gepard, a to pre svoje štíhle telo a dlhé nohy. Nový výskum však ukazuje, že táto podobnosť bola zavádzajúca.

Genetické a chemické dôkazy naznačujú, že toto zviera bolo v skutočnosti blízkym príbuzným dnešnej pumy, dokázalo prežiť v obrovskom množstve rôznych prostredí a dokonca sa v Arktíde spoliehalo aj na ryby.

Príbuzný pumy v prestrojení

Výskumníci pod vedením vedcov z University of California, Santa Cruz analyzovali jadrové paleogenómy a stabilné izotopy z fosílnych pozostatkov druhu Miracinonyx trumani. Ich zistenia, publikované v časopise Current Biology, potvrdili, že tento druh nebol blízkym príbuzným skutočných gepardov.

Namiesto toho išlo o sesterský druh dnešnej pumy, od ktorého sa oddelil približne pred 2,6 milióna rokov.

Jeho vzhľad podobný gepardovi sa preto javí ako príklad konvergentnej evolúcie, pri ktorej si nepríbuzné zvieratá nezávisle vyvinú podobné vlastnosti, pretože čelia podobným environmentálnym tlakom.

Úzke telo a dlhé predné nohy tohto zvieraťa mu mohli pomáhať efektívne sa pohybovať v otvorenej krajine. Na rozdiel od vysoko špecializovaného predátora, ktorý sa spolieha na krátky šprint, sa však M. trumani zrejme dokázal oveľa lepšie prispôsobovať rôznym podmienkam.

Jeho areál siahal až do Arktídy

Štúdia zároveň výrazne rozširuje doteraz známy geografický areál tohto druhu.

Výskumníci zistili, že M. trumani žil približne o 20 stupňov zemepisnej šírky severnejšie, než sa doteraz predpokladalo. Fosílie ukazujú, že jeho populácie obývali oblasti od miernych regiónov, ako sú Wyoming a Florida, až po arktický Yukon.

Odhaduje sa, že dospelé zvieratá vážili približne 150 libier, boli vysoké asi 3 stopy a od hlavy po koniec chvosta merali približne 8 stôp.

Hlavná autorka Cassatt-Johnstone vysvetlila, že tento druh vykazoval pozoruhodnú ekologickú prispôsobivosť, podobne ako dnešné pumy. Uviedla tiež, že tím identifikoval mutácie vedúce k strate funkcie v génoch zapojených do cirkadiánnych rytmov, ktoré mohli pomáhať severným populáciám zvládať extrémne sezónne zmeny svetelných podmienok počas arktických liet a zím.

Severné mačky mohli jesť ryby

Jedno z najprekvapivejších zistení sa týkalo potravy.

Dôkazy zo stabilných izotopov naznačujú, že populácie žijúce v Arktíde zastávali úplne inú ekologickú úlohu než tie, ktoré žili južnejšie. Na Yukone sa tieto mačkovité šelmy zrejme nachádzali na tretej úrovni potravinového reťazca a mohli sa vo veľkej miere spoliehať na anadrómne ryby, ako sú lososy.

Južnejšie pravdepodobne lovili suchozemskú korisť na otvorených trávnatých pláňach.

Spoluautor štúdie Matthew Wooller vysvetlil, že tento druh obýval obrovský geografický areál a zároveň vykazoval na jeho opačných koncoch veľmi odlišné formy špecializácie. Táto prispôsobivosť mohla M. trumani pomôcť prežiť v prostrediach, ktoré sa výrazne líšili podnebím aj dostupnosťou potravy.

Genetika odhaľuje ďalšie prekvapenia

Výskumníci sekvenovali genómy s vysokým pokrytím z fosílií starých 23 000 až 31 000 rokov. Ich analýza odhalila ďalšiu nezvyčajnú vlastnosť: M. trumani spolu so všetkými líniami mačkovitých šeliem zahrnutými do štúdie nemal funkčnú verziu génu zapojeného do vnímania kyslej chuti. O mačkách je už známe, že nemajú funkčné receptory pre sladkú chuť, no toto je prvý zaznamenaný prípad inaktivácie génu pre vnímanie kyslej chuti u mačkovitých šeliem.

Takéto zmeny zmyslových schopností môžu niekedy súvisieť so špecializovanou stravou, hoci výskumníci neurčili jediné vysvetlenie tejto straty.

Pomalý úbytok pred vyhynutím

Genómy tiež ukázali nízku genetickú rozmanitosť populácií z Wyomingu aj Yukonu. Výskumníci však nenašli známky extrémneho príbuzenského kríženia ani náhleho kolapsu populácie. Namiesto toho dôkazy poukazujú na postupný úbytok, ktorý trval od začiatku až do konca pleistocénu.

Vedúca autorka Beth Shapiro vysvetlila, že samotná nízka genetická rozmanitosť pravdepodobne nespôsobila vyhynutie. Naznačila, že dlhodobý pokles mohol namiesto toho znížiť schopnosť tohto druhu reagovať na zmeny podmienok prostredia.

Štúdia napokon ukazuje, ako veľmi môže byť vzhľad vyhynutých zvierat zavádzajúci. Miracinonyx trumani vyzeral ako gepard, no jeho genetika, potrava a spôsob života odhaľujú oveľa zložitejšieho predátora formovaného vlastnou evolučnou cestou.